Normalizácia moralizácie

Kauza Fórum a nasledujúca verejná diskusia vypovedajú o slovenskej spoločnosti mnohé a len na málo z toho môžeme byť hrdí. Jedným zo zaujímavých fenoménov je pohotovosť viac i menej zvučných mien zaujať postoj, ktorý by sme mohli pracovne nazvať „stredoeurópsky intelektuálny reflex“. A síce: hodiť to na národ. Tak vy ste si mysleli, že na našej strane barikády nie sú žiadne problémy? Tak to ste asi jednoduchší. Naozaj čakáte na nejakého nového mesiáša, hlupáci? Podotknem, že vlastne nie je celkom zrejmé, ku komu toto gesto smeruje – asi najviac k sebe. Hoci možno očakávať, že kauza pripraví Progresívne Slovensko (PS) o nejaké hlasy, aktuálne prieskumy ukazujú, že Andrea Puková z volebného účtu zatiaľ nevybrala viac než asi percento. Masívny odklon od PS sa – aspoň nateraz – nekoná. Kauza máva mienkotvorcami a mienkotvorkyňami viac ako elektorátom.

Ale k veci. Stredoeurópsky intelektuálny reflex je sebazáchovná tendencia delegovať vinu na nebohé masy a zároveň zachovať tichú zhovievavosť k vlastnému milieu, ku ktorému stredoeurópskych intelektuálov a intelektuálky viaže stavovská príslušnosť. Teda k milieu politickej a mienkotvornej elity, ktorej postoje a intervencie zohrávajú dôležitú, no často nepomenovanú úlohu pri formovaní očakávaní, snov aj ilúzií opozičného elektorátu. Ak sa dnes pozeráme na zmätených voličov a voličky, ktorí síce vidia všetky Fafokany Smeru et al., ale zároveň si nevedia celkom rady s Vitra nábytkom, duplicitnými faktúrami a telefónnymi účtami, možno by sme sa mali pýtať, či náhodou nejde – okrem vcelku racionálneho očakávania, že „ich politici“ budú čistí – aj o dôsledok spôsobu, akým tí, ku ktorým vzhliadajú, dlhodobo formovali ich politickú senzibilitu.

Kontinuálna neschopnosť politickej integrácie a slabý cit pre hru priniesli v ostatných dvoch dekádach liberálno-progresívnemu táboru a sociálnemu spektru, ktoré zastupuje, sériu sklamaní a prehier. Odpoveďou jeho elít na túto dlhodobú krízu nebol žiaden koherentný politický projekt – nedajbože taký, ktorý by išiel nad rámec znovuzavedenia rovnej dane –, ani objednávka naň, ale gradujúca moralizácia politiky, ktorá poskytla jednoduché riešenie politického neúspechu. V tomto slovenský liberalizmus kopíroval globálny vývoj, hoci v extrémnych lokálnych podmienkach. Po ponorení sa do čarovného kotlíka diskurzu sa z ordinárnych medailí za účasť vo voľbách stalo jagavé morálne víťazstvo. Deficit politickej perspektívy viedol k úplnej redukcii politiky na morálnu identitu – nárok na autoritu sa presunul z predstavy o dobrom programe (strany a ideológie sa napokon stále menili) na narcistickú predstavu o nároku na moc výhradne na základe morálky. Z politiky sa stal súboj dobrých proti zlým, očistený od akejkoľvek programovej ambície. Nie náhodou nedávny rozhovor Michala Šimečku v Denníku N skončil práve s titulkom, že jeho mama určite nie je „zlý človek“. Slavomíra Henčeková pre .týždeň zasa píše o „dobrom človeku“ Marte.

Medzi morbídne symptómy tejto krízy patrí rastúca viera v politické transcendentno, ktorú azda najlepšie vyjadril Marián Leško v kierkegaardovskej replike, že „jedna strana (má) takmer vo všetkom pravdu, ale tá druhá strana má takmer vo všetkom väčšinu“. Ruku v ruke s ňou ide rituálna adorácia lídrov, liturgické vzývanie spasiteľov a vytrvalá charizmatická konštrukcia ich verejného obrazu – od Radoslava Procházku cez Andreja Kisku, Zuzanu Čaputovú či Ľudovíta Ódora až po Michala Šimečku a Ivana Korčoka – a to je len neúplný zoznam. Neprichádza pritom zdola, od voličov a voličiek, ale skôr od mienkotvorcov neschopných korigovať epizódy vlastného nadšenia z každej novej politickej tváre. Dobrým príkladom je konštrukcia verejného imidžu Ivana Korčoka v čase prezidentských volieb, v ktorých sa z neho stal „prvý medzi rovnými“ a „občan Korčok“ stojaci „nenápadne a pokorne“ v protestnom dave, stelesňujúc „étos služby občanom“ (Andrej Bán). Komentátori z Korčoka vyrobili „symbol demokratického ‚my‘“ a „základných morálnych princípov západnej civilizácie“ (Martin M. Šimečka). Zasiahol dokonca „to najhlbšie v nás“ (Štefan Hríb). Ešte ani nevyhral a už bol vyvolený prozreteľnosťou. Na titulke Denníka N stálo, že „bude dobrý prezident“ (Matúš Kostolný).

Ak sa dnes rozhorčujeme nad naivitou opozičného voliča, ktorý si myslel, že kariéry jeho lídrov nebudú sprevádzať morálne prešľapy rôznych veľkostí, je namieste zvážiť, či nebude vhodnejšie nasmerovať rozhorčenie radšej k elite opozičného spektra, ktorá tento elektorát aktívne vychováva. Elite, ktorá v náročnej politickej situácii rezignovala na zmysluplné politické a spoločenské projekty a nahradila ich v plnej miere nekonečnou moralizáciou verejného priestoru a kontinuálnym vytváraním panteónu spasiteľov. Samozrejme, všetko to bolo zabalené v jazyku racionality či modernosti a v odpore k zdanlivo iracionálnym masám voličstva vzhliadajúceho ku koaličným lídrom ako Fico. Nuž, ako vedia sociológovia a sociologičky už od Émila Durkheima a veriaci z nedeľnej školy: čím je objekt posvätnejší, tým jednoduchšie môže jeho auru zničiť aj letmý dotyk s profánnym svetom.

Morálku z politiky nemožno vyhnať, pretože súboj dobra a zla je jej základným mazivom – väčšina spoločenských procesov má napokon morálny rozmer. Možno jej však nastaviť civilné hranice, aby sa neskončila (seba)sakralizáciou a (seba)adoráciou. Súčasťou takéhoto manévru by bolo zároveň presmerovať energiu stredoeurópskeho intelektuálneho reflexu do kritiky sebastredných kázaní opozičných politických a intelektuálnych elít, namiesto poúčania elektorátu, že prijíma príťažlivé názory mienkotvorcov. Alebo, ak sa teda niekomu chce, do budovania alternatívnej politiky.

Autor je sociológ

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES - novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.