Hľadanie jazyka pre to, čo sa vzpiera pomenovaniu 

Knižný festival BRaK tento rok opäť otvoril slávnostný večer, spojený s odovzdávaním Ceny Eugena Gindla. Prinášame vám laudatio pre laureáta, ikonu poľskej reportáže Mariusza Szczygieła, od Rafała Majereka, člena poroty Ceny Eugena Gindla a odborného asistenta na Katedre slovanskej filológie na Ústave slovanskej filológie Jagelovskej univerzity v Krakove.

Vážené dámy, vážení páni, hostky a hostia dnešného podujatia, dobrý večer,

je pre mňa veľkou cťou predstaviť dôvody, pre ktoré sa rozhodla porota Ceny Eugena Gindla udeliť ju tento rok Mariuszovi Szczygiełovi. Obmedzím sa pritom len na tie najdôležitejšie.

Cena Eugena Gindla sa udeľuje osobnostiam, ktorých tvorba sa vyznačuje vysokou umeleckou úrovňou, etickou citlivosťou a silným vedomím zodpovednosti za spôsob, akým reportážna literatúra zobrazuje skutočnosť. Je určená autorom a autorkám, ktorých texty významne prispievajú k rozvoju tradície reportáže, tvorivo na ňu nadväzujú a posúvajú ju novými smermi. Ide o diela, ktoré spájajú presnosť pozorovania s premyslenou kompozíciou a kultivovaným jazykom a ktoré majú schopnosť trvalo sa zapísať do kultúrneho povedomia.

Tvorba Mariusza Szczygieła sa bezpochyby hlási k duchu, v ktorom bola Cena Eugena Gindla založená. Jeho knihy a reportáže spájajú výraznú literárnu formu s hlbokým záujmom o človeka i spoločnosť. A ukazujú, že reportáž môže byť nielen presná v detailoch, ale aj umelecky pôsobivá. Autor pristupuje k hrdinom a hrdinkám svojich reportáží s úctou a empatiou. Dokáže citlivo zachytiť krehké momenty ľudských osudov a zároveň ich zasadiť do širšieho historického i spoločenského rámca.

K ústredným témam, s ktorými sa neoddeliteľne spája meno Mariusza Szczygieła, patrí česká kultúra. Hoci jej venoval viacero textov, spomeniem aspoň dve mimoriadne inšpiratívne knihy: Gottland a Zrób sobie raj (Urob si raj). Autor v nich ponúka mnohovrstevný pohľad na českú spoločnosť s jej bohatou a komplikovanou minulosťou i súčasnosťou. Odhaľuje menej známe, často zložité kapitoly dejín, pripomína zabudnuté postavy i situácie a ukazuje, do akej miery sú české osudy pretkané traumami, paradoxmi a morálnymi dilemami. Svojím citlivým výkladom českej kultúry zároveň prispieva k hlbšiemu porozumeniu strednej Európy ako osobitého priestoru, v ktorom sa jedinečne prelínajú historická skúsenosť, kultúrna pamäť a geopolitické napätia. Treba tiež zdôrazniť, že vďaka prekladom jeho kníh sa tento prehĺbený pohľad na českú kultúru a dejiny neobmedzil len na Poľsko, ale oslovil aj čitateľov a čitateľky v ďalších krajinách.

V jeho pohľade na českú problematiku sa zároveň ukazuje jeden zo zásadných znakov autorovho tvorivého gesta. Szczygieł nepristupuje k českej kultúre iba ako k zaujímavej téme reportáže – on ju otvorene miluje. Je to preňho „láska nebeská“, ako napokon naznačuje aj názov jednej z jeho kníh.

O túto lásku, prepojenú s hlbokou fascináciou, sa chce podeliť aj s čitateľmi a čitateľkami. Nejde mu pritom len o sprostredkovanie nových poznatkov či interpretácií, ale aj o odovzdanie niečoho osobne dôležitého. Jeho texty sa tak stávajú priestorom na dialóg – pozvaním vstúpiť spolu s ním do rozhovoru s inou kultúrou a zároveň príležitosťou premýšľať hlbšie o tej vlastnej.

Samozrejme, v jeho písaní zohráva dôležitú úlohu príbeh a jeho spracovanie – reportáž musí udržať napätie, prekvapovať a priťahovať čitateľa. Príbeh, v prípade nášho laureáta vždy majstrovsky zvládnutý, však nikdy nie je cieľom samým osebe. Je len prvou vrstvou, za ktorou sa otvára ďalší priestor – stáva sa vstupnou bránou k hlbšiemu uvažovaniu. K uvažovaniu o hodnotách, o pamäti, o vzťahu jednotlivca k dejinám a moci, o tom, ako žijeme spolu s inými. Vďaka tomu sa jeho reportáže nečítajú len ako pútavé rozprávania, ale aj ako podnet k vlastnej reflexii.

Autorský štýl Mariusza Szczygieła sa vyznačuje pozoruhodným zmyslom pre kompozíciu a precíznou prácou s jazykom. Jeho texty pritom prekračujú hranice žánru a neraz výrazne prehodnocujú samotné chápanie reportáže. Autor spája dokumentárnu presnosť s esejistickou hĺbkou a jemnou iróniou, čím vytvára osobitý, ľahko rozpoznateľný rukopis. Práve v schopnosti hľadať nové výrazové možnosti a formálne riešenia spočíva jeho výrazný prínos pre súčasnú literárnu reportáž. Tieto kvality sú prítomné naprieč celou jeho tvorbou, no mimoriadne sústredenie nadobúdajú v knihe Nie ma (Nie je). V tomto diele ide predovšetkým o hľadanie adekvátnej formy na zachytenie straty a neprítomnosti aj reflexiu pominuteľnosti. V autorovom podaní je tento proces hľadania jazyka pre to, čo sa vzpiera pomenovaniu, mimoriadne sugestívny a tvorivo presvedčivý.

O výnimočnosti tohto diela a sile jeho výpovede svedčí aj spôsob, akým bolo prijaté. Kniha Nie je získala najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, udelenú odbornou porotou. Zároveň ju čitatelia a čitateľky zvolili za najlepšiu knihu roka 2019. Takáto zhoda medzi porotou a čitateľskou verejnosťou je pomerne zriedkavá a zdôrazňuje dosah tohto diela. Treba tiež dodať, že Mariusz Szczygieł patrí k autorom, ktorých tvorba bola ocenená mnohými významnými literárnymi cenami doma i v zahraničí – ich úplný výpočet by však ďaleko presiahol rámec tohto vystúpenia.

Náš laureát dokonale ovláda spisovateľské remeslo, no jeho záujem o reportáž sa neobmedzuje len na samotné písanie literárnych reportáží. Zaoberá sa aj premýšľaním o podstate tejto literárnej formy – o tom, v čom spočíva jej špecifikum, ako možno chápať pojem pravdy v rámci reportážnej literatúry či ako narábať s materiálom, ktorý má autor k dispozícii. Veľkú pozornosť pritom venuje tiež otázke zodpovednosti za slovo. Tieto reflexie a úvahy nachádzajú výraznú podobu najmä v knihe Fakty muszą zatańczyć (Fakty musia zatancovať), ktorá svedčí o jeho hlbokom autorskom vedomí a etickej citlivosti.

Súčasťou jeho autorského vedomia je aj výrazný vzťah k tradícii reportáže, na ktorú nadväzuje a ktorú tvorivo rozvíja. Ide v prvom rade o tradíciu spätú s poľskou školou reportáže a jej výraznými osobnosťami. Spomedzi mnohých uveďme aspoň mená, ako sú Hanna Krall a Małgorzata Szejnert. Za zmienku však stojí aj staršia línia textov siahajúca do začiatku 20. storočia, ktorá stála pri formovaní reportáže ako literárneho a publicistického žánru. Úcta k tradícii spojená s úsilím o jej sprítomnenie a systematickú popularizáciu napokon vyústila aj do výnimočného vydavateľského počinu. Tým je trojzväzková antológia poľskej reportáže 20. storočia, ktorej editorom je Mariusz Szczygieł – projekt v rozsahu takmer troch tisícok strán predstavuje svojím objemom aj záberom jedinečný pokus o komplexné zmapovanie vývoja tohto žánru v poľskom kontexte.

Podobne ako sprítomňovanie významných diel minulosti a kultivovanie pamäti, aj myslenie na budúcnosť – na to, ako sa bude reportážna literatúra ďalej rozvíjať a aké podmienky si tento rozvoj vyžaduje – patrí k podstatným aspektom činnosti Mariusza Szczygieła. Výrazne sa to prejavuje aj v jeho inštitucionálnych aktivitách. Je spoluzakladateľom Nadácie Inštitút reportáže (spolu s Wojciechom Tochmanom a Pawłom Goźlińským), v rámci ktorej vzniklo okrem iného vydavateľstvo Dowody na istnienie (Dôkazy o existencii) a škola reportáže. Tá významne prispieva k formovaniu novej generácie reportážnych autorov.

Vážený pán Szczygieł,

porota Ceny Eugena Gindla sa rozhodla udeliť Vám toto ocenenie ako výraz uznania za Vaše výnimočné literárne dielo. Originalita Vášho písania, majstrovská práca s jazykom, hlboký ponor do ľudských príbehov a schopnosť zachytiť aj to, čo zostáva skryté, nejednoznačné či ťažko vysloviteľné, sú významným obohatením súčasnej podoby reportážnej literatúry. Oceňujeme tiež, že svojou prácou dlhodobo rozširujete priestor, v ktorom reportáž vzniká a rozvíja sa – ako autor, editor aj iniciátor projektov podporujúcich jej ďalší vývoj.

Dovoľte mi, aby som Vám v mene poroty srdečne zablahoželal k udeleniu Ceny Eugena Gindla za rok 2026.