Eurobiedy a euromaxxing. Čo nám závidia Američania?

Krytyka Polityczna
Eurobiedy a euromaxxing. Čo nám závidia Američania?

Euromaxxing sa stáva takmer pohybom odporu voči ofenzíve proti ľudskej ideológii, v ktorej nie je miesto pre neproduktívne formy trávenia času. Príspevok Eurobiedacy a euromaxxing. Čo nám závidia Američania? sa prvýkrát objavil na Krytyka Polityczna.

Vstať bez budíka, ísť na kávu s kamarátmi, neskôr s nimi zjesť obed, začať daydrinking a nič viac už toho dňa neurobiť – taký štýl života propaguje populárne posledné roky internetové dielo. V zámeroch autorov je to skôr oslava hedonizmu, než ocenenie európskej kultúry.

Je v ňom totiž zakotvený rešpekt k voľnému času, prejavujúci sa napríklad v rade pracovných práv, ktoré umožňujú rozvíjať umenie oddychu. Od platených dovoleniek, cez ochranu work-life balance, až po relatívne nízky hodinový rozsah práce v globálnom meradle. Takéto nastavenie priorít má však podľa niektorých aj negatívne dôsledky, ochotne vyčítané komentátormi z druhej strany oceánu.

Kto je tu chudák?

O tom, že Európa je chudobná, zaostala a v stave všeobecného rozkladu, radi hovoria politici z okolia Donalda Trumpa, ukazujúc na všetky nedostatky (skutočné alebo domnelé) Starého kontinentu. V podobnom duchu sa vyjadrujú aj neochotní voči Európe internetoví užívatelia, využívajúc v tomto kontexte zpopularizovaný termín europoors. Američania sa chvália napríklad tým, že aj v najchudobnejšom štáte (Mississippi) HDP na obyvateľa je vyššie než vo Francúzsku či Taliansku, výrazne prevyšujúc priemernú úroveň EÚ. Hoci Španieli, ktorých spája s jeseňou siesta, majú lepšie ukazovatele než známe z kultúry zdochliny Kórea či Japonsko, čo je mimochodom populárny motív memov propagujúcich euromaxxing, USA sa naozaj zdajú mať dôvod na pýchu. Ale je to naozaj tak?

Vyvodzovať závery na základe len jednej štatistiky prirodzene skresľuje realitu – ak sa zoberú do úvahy aj iné údaje, vyvodíme úplne odlišné závery. Ukazuje sa totiž, že takáto prevaha Spojených štátov vyplýva do veľkej miery z väčších sociálnych nerovností a zvyšovania priemernej hodnoty multimilionárov a miliardárov. Ak porovnáme medián majetku, tak bežný Talian alebo Španiel je bohatší než priemerný Američan. Rovnako nedávno navrhnutý ekonómom Olivierom Sterckom ukazovateľ priemernej chudoby umiestňuje USA ďaleko za krajiny ako Nemecko či Francúzsko.

K tomu treba pripočítať aj otázku prístupu ku verejným službám, ktoré v Európe fungujú na oveľa vyššej úrovni, vďaka čomu napríklad príjazd sanitky nezpôsobí finančnú katastrofu. Priemerný plat o trochu nižšej výšky by sa mohol zdať ako akceptovateľná cena za všetky druhy sociálnych zabezpečení, ale iný názor majú zastánci teórie o nekompetitívnosti Európy, za ktorú by mala zodpovedať napríklad existencia štátov opatrovníkov.

Takto často zdôrazňovaná rozdiel v HDP na obyvateľa v rámci európskych diskusií tiež vyplýva z toho, že obyvatelia USA jednoducho pracujú oveľa viac. Na rozdiel od amerických pracovníkov majú ich európski kolegovia zabezpečené minimálne štyri týždne plateného voľna (v niektorých štátoch viac), a okrem toho je právo na chorobné, rodičovské a ďalšie dovolenky širšie rešpektované. Podľa niektorých ide o prejavy lenivosti, ktoré vedú k horším hospodárskym výsledkom a k prehry Európy v súboji s USA. Ale je vôbec rozumné sa do tohto súboja zapojiť?

Sorry, som mimo kancelárie, odpoviem za dva mesiace

Keď Američania zverejňujú memy o chudobných Európanoch a vysmievajú sa údajnej ekonomickej zaostalosti EÚ, štandardnou odpoveďou zastancov euromaxxingu je sľub, že sa k týmto výčitkám vrátia po niekoľkých týždňoch, po tom, čo si užijú svoje dovolenky na Ibize, na Azúre alebo v Alpách. Niekedy sa zdá, že podobnú logiku majú aj európski lídri. Nedávno pobavila pomalá reakcia EÚ na vypuknutie vojny v Iránskej republike – eskalácia nastala v sobotu ráno, takže Ursula von der Leyen oznámila, že sa touto otázkou zaoberá v pondelok. Žartovalo sa, že ani vypuknutie tretej svetovej vojny by nezrušilo európske právo na voľný víkend.

Medzinárodné krízy, hospodárske problémy, kritika zahraničia – skutoční Európania sa tým nezaoberajú, len popíjajú Campari na balkóne, kývajúc sa do italo diska. Rovnako ako často využívaný na zosmiešňovanie malkontentov taliansky duet Mind Enterprises, ktorého videoklipy zachytávajú bezstarostnú atmosféru slnečného juhu kontinentu. Európsky relax však nie je vyhradený len pre Stredomorie, aj keď s ním najčastejšie súvisí. Ba, ani na pas nemusíte mať európsky pas, aby ste sa do tohto prostredia vcítili.

O niečo provokatívne sa stal symbolom euromaxxingu americký šéfkuchár a spisovateľ Anthony Bourdain. Všetko vďaka fotografii, na ktorej sedí s bagetou a kávou pri stolíku parížskeho podniku, pokojne si vychutnávajúc slnečné lúče. Po ruke má balíček cigariet a celkovo euromaxxing v tomto smere nepropaguje zdravý životný štýl – zákazy fajčenia v verejných priestoroch považuje za útok na európske tradície. Rovnako často je chválené daydrinking, a pravdepodobne aj záchrana pubov by do tohto trendu dobre pasovala. Ďalším symbolom euromaxxingu na internete je herec Mads Mikkelsen, tiež spájaný (najmä v memoch) s dosť voľným prístupom k drogám.

Spomenutý Bourdain kedysi povedal, že telo nie je chrám, ale zábavný park, takže treba užívať jazdu. Verný tejto myšlienke, euromaxxing odmieta asketizmus a vyzýva na užívanie si života, ale neznamená to, že neprináša aj pozitívne politické hodnoty.

Euromaxxing na záchranu pracovných práv a sociálnych výhod?

Súčasná civilizácia je preniknutá kultom nielen práce, ale aj zapierdolu – kariéra má stáť nad súkromným životom, práca niekoľko hodín denne má byť pýchou, a sedieť v kaviarni nad laptopom má byť lepšou aktivitou než socializácia alebo pokojné vypitie kávy. Skrátka: máme žiť, aby sme pracovali, a nie naopak. V tomto kontexte sa euromaxxing stáva takmer akousi formou odporu voči ofenzíve protiľudskej ideológie, v ktorej nie je miesto na neprodukívne formy trávenia času.

Popularizácia tohto trendu je pravdepodobne do veľkej miery dôsledkom toho, že propagovaný v jeho rámci životný štýl sa stáva čoraz viac ohrozeným. Súčasní európski politici skôr stavajú na americké štandardy než na vlastné. Pri opisovaní boja proti Dňu práce som spomínal napríklad presvedčenie francúzskych liberálov, že ich krajania by mali pracovať dlhšie a ťažšie, čo je všeobecný názor elít EÚ. Koniec s dlhými obedmi, siestami či štedrými dovolenkami.

Nie je však pravda, že euromaxxing opisuje každodenný život priemerného Európana – málokto si môže dovoliť takúto nečinnosť. V európskej kultúre je však určené miesto na rozvíjanie umenia oddychu, vychutnávanie si jednoduchých radostí a využívanie práv pracujúcich, ktoré boli získané v poslednom storočí. Aj keď to nie je po chuti elitám, ktoré by najradšej mali výlučne právo na voľný čas.

Preto ešte budeme počuť veľa o eurochudobných, nekompetitívnosti EÚ a prehrach v súboji s krajinami, kde majú ľudia horšie podmienky. V takýchto situáciách je lepšie postupovať podľa myšlienky euromaxxingu: nemať z toho ťažkosti, zapnúť italo disco a s pohárom v ruke si vychutnávať zaslúženú dovolenku.

Príspevok Eurochudobní a euromaxxing. Čo nám závidia Američania? prvýkrát vyšiel na Kritike Politycznej.